Autor: Mgr. Matúš Molnár
Vývoj cirkevných dejín úzko vymedzeného územia Krásnohorského panstva a samotného Krásnohorského Podhradia v rámci uhorskej, neskôr slovenskej a maďarskej historiografie (ako samostatný objekt záujmu) de facto absentuje.
V syntetizujúcich monografiách o fungovaní väčších cirkevnosprávnych celkov sa objavujú len strohé zmienky o náboženskej situácii v Podhradí, ktorá bola vo vybranom chronologickom rámci – predovšetkým však na konci 16. storočia a v prvých decéniách 17. storočia – dynamická. Základným zdrojom informácií sú archívne dokumenty – zápisnice kanonických vizitácií rímskokatolíckej proveniencie, ktoré sa nachádzajú v Archíve Biskupstva Rožňava z rokov 1733, 1753, 1782 a 1829, ako aj evanjelickej proveniencie uchované v Archíve Gemerského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Revúcej. Tie sú obsiahnuté v protokoloch gemerských seniorov: Protocolon Rimanovianum a Protocollon Schröterianum. V súvislosti so svetským patronátom rodiny Andrássyovcov, ktorá podporovala farnosť v Krásnohorskom Podhradí, sa neodmysliteľnou súčasťou výskumu tejto parciálnej témy stal fond Andrássy – Krásna Hôrka, uložený v Štátnom archíve v Košiciach, pracovisku Archív Rožňava.
Dohľadanie väčšieho množstva pramenného materiálu týkajúceho sa daného obdobia zostáva ašpiráciou pre budúci výskum. Je potrebné overiť dochovanie viacerých dokumentov – účtovných kníh a farských protokolov, o existencii ktorých sa dozvedáme z archiválií, alebo skonštatovať, že z dnešného pohľadu ide o deperditá. Predložené výsledky v podobe štúdie teda predstavujú len čiastkový výskum už tak parciálnej témy dejín Krásnohorského Podhradia.
Spoločenské zmeny a počiatky reformácie na Krásnohorskom panstve a v jeho okolí Celospoločenský vývoj v Uhorsku počas 16. storočia, ovplyvnený politickými udalosťami a mocenskými bojmi na celoštátnej, ale aj regionálnej úrovni, ako aj neustálou osmanskou hrozbou (po tom, čo v roku 1554 Turci obsadili Fiľakovský hrad) eskaloval do morálneho úpadku i tak sužovanej stratifikovanej spoločnosti. Na území Gemera a Krásnohorského panstva, ktorého strediskom bol hrad Krásna Hôrka, prebiehali spory medzi Bebekovcami a ich príbuznými – pánmi zo Štítnika (rod Csetneky), František Bebek podnikal lúpežné výpravy1 a rekvíroval kostolné zvony. V Štítniku v roku 1532 „(…) rozbyli ho, a tohože dne, kdy ho wažily, tu nesli [ho] na Krasnu Huorku sneho 46. Centou.“ Na pozadí týchto udalostí začala do Uhorska v rôznej intenzite a vo viacerých fázach prenikať reformácia – nový náboženský smer. Do určitej miery bol jej úspech dosiahnutý spomínanou nestabilitou spoločnosti, oslabenou autoritou katolíckej cirkvi (už po bitke pri Moháči v roku 1526) a meniacim sa myšlienkovým svetom – najskôr vyšších, neskôr i nižších spoločenských vrstiev.
Na Gemeri sa myšlienky reformácie začali šíriť v druhej polovici 16. storočia. Ich centrom sa stal hrad Muráň. V roku 1578 tam hradný kazateľ Cyprián Friedt položil základy vzniku tzv. Muránskej fraternity (bratstva evanjelických duchovných), ku ktorej sa pridávali šľachtici na jednotlivých panstvách, napr. Štefan z roku Pánov zo Štítnika (Csetneky) v roku 1590. Reformácia našla aj iných svetských patrónov, ktorí hájili záujmy bratstva a finančne podporovali jednotlivé cirkevné zbory (niekdajšie katolícke farnosti). Na územie Krásnohorského panstva sa Lutherova podoba reformácie dostala až na začiatku 17. storočia. V tomto období spadali evanjelickí farári a zbory v jednotlivých sídlach pod oficiálnu, i keď len formálnu správu rímskokatolíckej cirkvi – Ostrihomského arcibiskupstva.
Farskú sieť na Krásnohorskom panstve a stav jednotlivých rímskokatolíckych farností či evanjelických cirkevných zborov vieme rekonštruovať na základe vizitačných zápisníc proveniencie oboch denominácií. V porovnaní s náboženským vývojom iných častí Gemerskej stolice, na konci 16. storočia ešte nebol proces šírenia reformácie ukončený. Situácia v Podhradí je toho dôkazom. Vzhľadom na mikroregionálne špecifiká, ktoré sa prejavovali v oblasti hospodárskej, mocenskej, spoločenskej, a dokonca národnostnej, nemožno skúmať konfesionálny vývoj v Krásnohorskom Podhradí a na území hradného panstva izolovane od tohto kontextu. V porovnaní s inými sídlami sa náboženská situácia na prelome 16. a 17. storočia vymykala regionálnemu trendu.
Až po ukončení povstania Štefana Bočkaja (Bocskay) Viedenským mierom (1606) sa Žofia Beczová rozhodla v roku 1607 otvorene vystupovať ako patrónka evanjelikov na Krásnohorskom panstve. V tom čase sa vyhrocoval dlhotrvajúci spor medzi Rožňavou Andrássyovcami, ktorý sa prejavil aj v cirkevnosprávnej rovine. Betliarska fília sa pod jej patronátom osamostatnila od rožňavského zboru v roku 16095 po tom, čo Žofia odmietla odovzdať desiatok z obilia patriaci rožňavskej matkocirkvi. Veriaci z Rožňavy, Čučmy a Nadabuly (v počte 139 ľudí) v čase okolo sviatku sv. Michala Archanjela (29. septembra) 1607 vtrhli do betliarskej fary a násilím vzali desiatkové obilie. Tento spor do určitej miery odrážal spôsob, akým Žofia Beczová spravovala hradné domínium ešte ďalšie dve decéniá.
Obr. 1: Podpis Žofie Beczovej, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Reformácia v Krásnohorskom Podhradí
Pod patronátom Žofie Beczovej vznikol aj evanjelický zbor v Krásnohorskom Podhradí s prvým duchovným Andrejom Fabriciom (Andreas Fabricius), ktorý bol doň uvedený v roku 1609.8 Z vizitačnej správy z 18. septembra 1610 sa dozvedáme, že v Krásnohorskom Podhradí boli okrem miestneho richtára prítomní aj richtári okolitých dedín – Pače, Lipovníka, Krásnohorskej Dlhej Lúky a Jovíc. Krásnohorskému farárovi prisľúbili odvádzanie desiatku zo stohov obilia9 od poddaných z každej usadlosti. Ak by mali niektorí z poddaných 9 a menej stohov (nie však menej ako 5), mali odovzdať 13 snopov. V prípade, že poddaní z usadlosti nemali ani 5 stohov obilia, museli farárovi ročne zaplatiť 20 denárov. Predstavení Krásnohorského Podhradia a okolitých dedín však odmietali tento podiel odovzdávať farárovi, za čo boli pokarhaní a pod trestom vylúčenia z cirkvi/seniorátu (exkomunikácie) napomenutí. V prípade, že disponovali ťažným dobytkom, mali poskytnúť jeden voz dreva od 2 dvoch domov. Poddaní bez dobytka museli zaplatiť 5 denárov. Od každého domu sa odvádzala jedna sliepka, no v domácnostiach, kde žili chudobné vdovy (zarábajúce si na živobytie pradením) sa namiesto sliepky platilo 5 denárov.
Zároveň bolo nariadené, aby zaopatrili kostnicu (osárium) – z čoho nemožno explicitne zistiť, či v blízkosti kostola stála – a aby dodržiavali nový gregoriánsky kalendár. Žofia Beczová počas vizitácie prisľúbila krásnohorskopodhradskému farárovi ochranu. Vizitátorom veriaci poskytli krmivo pre kone a zaviazali sa odovzdať farárovi po 25 denárov z každej dediny, ktoré bude povinný vyplatiť seniorátu. Prvý evanjelický farár pôsobiaci v Podhradí – Andrej Fabricius – odišiel za duchovného do Vlachova. Na generálnej kongregácii, ktorá sa konala 23. septembra 1615, bol do evanjelického bratstva začlenený nový farár Peter Moller (Petrus Mollerus) z Krásnohorského Podhradia, ktorý za prijatie zložil 1 zlatý. K jeho službe máme niekoľko zmienok, napr. aj o tom, že v roku 1616 sa nezúčastňoval seniorátnych zasadnutí. Jeho pôsobenie trvalo len necelé tri roky.
Obr. 2: Protocolon Rimanovianum – titulný list Archív GES ECAV na Slovensku Revúca Autor fotografie: M. Detko
Veriaci Laurencius Teloniator (Laurentius Teloniator) a Pavol Gál (Paulus Gal) boli patrónkou Žofiou Beczovou vyslaní pred zástupcov seniorátu s prosbou o pridelenie farára pre Krásnohorské Podhradie. Na seniorátnom stretnutí bolo 24. apríla 1618 rozhodnuté, že oslovia duchovného Jakuba Holiusa (Jacobus Holiczius), ktorý v bol v tom čase duchovným v Hnúšti. Ak by túto ponuku neprijal, mal byť za kazateľa vysvätený podhradský učiteľ Imrich Turčiansky (Emericus Thurocius).16 Jakub Holius napokon prijal post farára a po zaplatení 100 denárov bol prijatý do bratstva.
Obr. 3: Nicolo Angielini: Krásna Hôrka, 1570
Na ďalšom mimoriadnom stretnutí, ktoré sa konalo 29. októbra 1619 v Štítniku, bol Jakub Holius – vtedajší farár a tajomník seniorátu (neskôr pôsobiaci ako farár v Betliari a konsenior Gemerského seniorátu) – poverený, aby zastupoval seniorát a po vypuknutí povstania Gabriela Bethlena predložil na uhorskom sneme jeho požiadavky: 1. potvrdenie článkov, ktorými sa riadil seniorát a jeho privilégií, 2. odpustenie poplatkov (tzv. paktáty) alebo aspoň ich zníženie, 3. požiadavka týkajúca sa zabezpečenia príjmov farárov a odvádzanie poplatkov seniorovi (cathedraticum) v Gemerskej stolici a 4. vydanie nariadenia pre župana Gemerskej stolice na obranu seniorátu (v prípade utláčania farárov zo strany šľachty). Na cestu Jakuba Holiusa prispeli jednotlivé cirkevné zbory seniorátu, pričom ten krásnohorský prispel sumou 1 zlatého. Jeho misia v Bratislave však nebola úspešná. O rok neskôr sa seniorát opäť snažil požiadať o audienciu u Gabriela Bethlena, no znova bez úspechu. Ako sa dozvedáme z listu vtedajšieho palatína Stanislava Thurza zo dňa 19. júla 1622, na žiadosť arcibiskupa Petra Pázmaňa (Pázmány) sa výška paktáty (aj pre veriacich z Krásnohorského Podhradia) napokon dokonca zvýšila.19 Napriek enormnej snahe seniorátu a jeho zborov začali podmienky postupujúcej rekatolizácie ovplyvňovať cirkevný život.
Matej II. Andrássy, vnuk Žofie Beczovej, sa spolu s manželkou Annou Monokyovou taktiež stali svetskými patrónmi evanjelickej cirkvi v Krásnohorskom Podhradí a fíliách.20 Anna Monokyová, dcéra Anny zo Štítnika (Csetneky) vychovaná v evanjelickom prostredí, bola neterou Štefana z rodu pánov zo Štítnika, ktorý v roku 1590 prijal Muránske artikuly.21 Pod jeho patronátom sa v roku 1591 v Štítniku konalo stretnutie evanjelických duchovných, ktoré prijalo nové, tzv. Muránsko-štítnické artikuly. Sám Štefan zo Štítnika bol až do svojej smrti v roku 1594 patrónom evanjelikov a celého luteránskeho bratstva.
Fungovanie jednotlivých zborov, resp. ich majetkové zabezpečenie, nám poskytuje – hoci len sekundárny – pohľad na vzťah medzi zbormi a svetským patrónom. Vo vizitáciách gemerských seniorov nachádzame, i keď skromnejšie, priame zmienky o fundaciách a donáciách Andrássyovcov. Podpora evanjelických cirkevných zborov svetským patrónom vytvárala v období šírenia reformácie, a najmä neskôr v čase rekatolizácie, základný predpoklad pre ich prežitie. Podstatným preto bolo najmä spoločenské postavenie, solventnosť a vierovyznanie zemepána.
Anna Monokyová darovala pred rokom 1642 lipovníckej fílii krásnohorského zboru kalich s paténou. Vizitári 20. februára 1642 zaznamenali do zápisnice: „Calicem novum etiam vidimus argenteum et intrinsecus deauratum, quem una cum patella gen[erosa] d[om]na Andrassi Matthiassiana Krasznohorcen Monoky Anna ex pio affectu donavit, additis quatuor florenis.“ („Videli sme aj nový strieborný a zvnútra pozlátený kalich, ktorý spolu s paténou zo zbožnosti darovala urodzená pani Anna Monoky, [manželka] Mateja Andrássyho z Krásnej Hôrky, pričom pridala 4 zlaté).“ Zaujímavým zostáva fakt, že cirkevnému zboru v samotnom Krásnohorskom Podhradí neposkytli žiadnu donáciu alebo neodkázali žiadnu fundáciu.
Rekatolizácia pod patronátom Andrássyovcov
Z obdobia pôsobenia Mateja II. Andrássyho a jeho manželky pochádza aj zmienka o tom, že v Podhradí bol už v roku 1636 katolícky, a nie evanjelický kňaz Blažej Szentkereszty (Blasius Szent-Kereszthy).24 Vizitátor Ján (Johannes) Pálfalvay, zastávajúci v tom čase post ostrihomského generálneho vikára a prepošta, o ňom zaznamenal, že „je jedným z troch katolíckych kňazov pôsobiacich v Gemerskej stolici.“25 Pálfalvay zároveň vyzdvihol jeho misijnú činnosť a fakt, že ku katolicizmu obrátil viac než 100 ľudí (zrejme v Krásnohorskom Podhradí). Zároveň bol finančne podporený Matejom II. Andrássym sumou 100 zlatých a stravu mu zabezpečovali veriaci z Podhradia. Počas pôsobenia tohto kňaza vznikla v roku 1635 aj fara a škola.
Konverziu Mateja II. Andrássyho a jeho manželky v roku 1636, resp. krátko predtým potvrdzuje niekoľko faktov. Prvým z nich je zmienka o prítomnosti katolíckeho kňaza Blažeja Szentkeresztyho (Blasius Szentkereszty) v Krásnohorskom Podhradí v roku 1636. Andrássyovci sa pravdepodobne už počas pôsobenia posledného evanjelického farára Petra Mollera (1625 – 1631/1635?) stali prívržencami katolicizmu. Podľa Martina Klaniczu zakázala slobodné vyznávanie náboženstva samotná Žofia Beczová,28 ktorá zomrela v roku 1631. Pavol Fogadalmassi (Paulus Literati alias Foghadalmassi) predniesol apríla 1636 evanjelickému seniorátu sťažnosť, že Matej II. Andrássy mu na naliehanie podhradského katolíckeho kňaza kladie prekážky vo vykonávaní domácich pobožností a vyznávania učenia podľa augsburského vyznania. Obnovenie existencie katolíckej kňazskej stanice (farnosti) by tým spadalo ešte do skoršieho obdobia.
Druhým faktom je skutočnosť, že v rokoch 1636 – 1637 už Krásnohorské Podhradie nebolo vizitované evanjelickým seniorom.30 Zavádzajúcou je zmienka o donácii kalicha a patény evanjelikom v Lipovníku (niekdajšej fílii zboru v Krásnohorskom Podhradí) Annou Monokyovou, ktorá sa prvýkrát spomína až v roku 1642 Zmienka o nej sa v evanjelickej vizitačnej správe z roku 1637 nenachádza, to však neznamená, že k samotnému daru nemohlo dôjsť pred týmto rokom. Pravdepodobne aj došlo, ale informácia o kalichu a paténe nebola inprotokolovaná do zápisnice. Ak by sa tak stalo, môžeme s určitosťou potvrdiť vyššie zmienenú tézu o konverzii Mateja II. Andrássyho a Anny Monokyovej ešte počas života Žofie Beczovej – teda v období medzi rokmi 1625 a 1631. Konverzia Andrássyovcov mohla súvisieť s dlhotrvajúcou snahou o získanie hradu Krásna Hôrka a hradného panstva do dedičnej držby. Politická a mocenská situácia v tom čase úzko súvisela s náboženskými pomermi. Možno teda vysloviť hypotézu o prejave lojality katolíckemu panovníckemu dvoru Habsburgovcov, preukázanej práve pridržiavaním sa preferovanej konfesie. V čase, kedy získali hrad do dedičnej držby, bola krásnohorskopodhradská cirkev už katolíckou. Svedčí o tom aj skutočnosť, že pri evanjelickej vizitácii Gemerského seniorátu v roku 1642 – 1643 už navštívená nebola.
Na stretnutí evanjelických duchovných Gemerského seniorátu, ktoré sa konalo 8. októbra 1647 v Kameňanoch, sa lipovnícky farár Krištof Nigrini (Christophorus Nigrini)34 sťažoval, že v Drnave zaviedla Anna Monokyová „pápežský“ rítus. To jasne svedčí o jej konverzii a s určitosťou aj konverzii jej manžela Mateja II. Andrássyho.35 Ich syn Mikuláš I. Andrássy bol podporovateľom rekatolizácie na krásnohorskom panstva. V 60. rokoch 17. storočia podnikol viaceré zásahy proti reformačným kazateľom, najmä v Slanskej doline, pričom na to využíval prítomnosť jezuitov, ktorí začali v Rožňave pôsobiť od roku 1656.
Život farnosti
V 18. storočí sa farnosť v Krásnohorskom Podhradí pod patronátom Andrássyovcov stala výlučne katolíckou. Rekatolizácia, ktorá sa v 17. storočí prejavovala skôr násilným obsadzovaním kostolov a vyháňaním nekatolíckych farárov, sa v tomto storočí zamerala na upevnenie svojho postavenia.
Farnosť sa spolu so svojimi fíliami začala s podporou patrónov rozrastať. Tento rozvoj sprevádzal nárast počtu veriacich podmienený pozitívnym demografickým vývojom. Kým v roku 1753 malo Krásnohorské Podhradie 322 duší, v roku 1782 to bolo už 76038 a v roku 1829 duší 964.39 Medzi dôležité činy patrila výstavba kostola v Krásnohorskej Dlhej Lúke (1754/1755), ako aj podpora barokovej ľudovej zbožnosti prostredníctvom pútí či donácií. Napriek tomu farnosť stále zápasila s nedostatkom príjmov, a to aj napriek fundáciám a disponovaniu majetkom – ornou pôdou, lúkami a pod. V roku 1733 vlastnila farnosť v Podhradí šesť lúk, ktoré prenajímala a rovnaký počet polí obhospodarovaných vo vlastnej réžii. Časť jej majetku tvorili aj aktívne dlhy (pohľadávky), ktoré jej neboli vyplatené od viacerých osôb.
Obr. 4: Fragment kanonickej vizitácie farnosti z roku 1753 Biskupstvo Rožňava – Archív Biskupského úradu
Fara si v tom čase vyžadovala viaceré opravy. Kňaz sa v tom spoliehal na veriacich, ktorí boli zodpovední za zabezpečenie týchto prác. Príjmy farára pozostávali z desiatku, namiesto ktorého však dostával 45 grajciarov. Každých 16 poddaných mu odvádzalo jednu sliepku alebo 2 grajciare. Na základe výšky príjmu usudzujeme, že farnosť mala v tom čase približne 256 veriacich. Od richtára (obce) prináležal plat vo výške 6 zlatých. K tomu mal nárok na 10 vozov dreva ročne. Podstatným, no vopred nepredikovateľným príjmom kňaza boli štolárne poplatky za: krsty (12), ohlášky sobáša a úvody novomanželov, sobáše miestnych farníkov (2), sobáše cezpoľných (2), požehnania a pohreby (5), ktorých suma sa vyšplhala na 9 zlatých a 24 grajciarov. Spolu s fixnými príjmami tak farár v roku 1733 dostal 49 zlatých a 26 grajciarov.
Situáciu sa čiastočne zmenila počas pôsobenia Františka Andrássyho – vzdelaného šľachtica, zbožného milovníka umenia a mecéna farnosti. Počas svojho života podporoval katolícku cirkev a opätovné posilnenie jej postavenia na panstve, ale aj vo vtedajšom Uhorsku. V rámci rekatolizačných snáh inicioval vyšetrovanie vedené notárom Kráľovskej súdnej tabule Štefanom Raszlaviczym v roku 1747, napr. v Štítniku. Zámerom tohto vyšetrovania bolo prinavrátenie evanjelických kostolov alebo častí ich zariadenia katolíkom, čo sa stretlo s veľkým odporom, ktorý vyústil do sťažnosti tamojšieho cirkevného zboru adresovanej priamo panovníčke Márii Terézii. Vizitátori, ktorí uskutočnili dňa 24. augusta 1753 vizitáciu farnosti v Krásnohorskom Podhradí, podali podrobný popis jej stavu. Opísali kamenný kostol s patrocíniom Všetkých svätých, v ktorom sa pri odpustovej slávnosti udeľovali odpustky. Svätyňa a sakristia chrámu boli zaklenuté gotickou klenbou, zatiaľ čo v lodi bol drevený kazetový strop.
Obr. 5: Žigmund Vajda: Procesia na hrad Krásna Hôrka, okolo 1890 SNM – Múzeum Betliar
V chráme stál hlavný oltár, ktorý bol zrejme darom Andrássyovcov a v jeho hornej časti sa nachádzal ich rodinný erb zo striebra. Na menšom, bočnom oltári, sa nachádzali obrazy apoštolov Petra a Pavla. Vnútorné vybavenie dopĺňali lavice a nová drevená kazateľnica, ktorá v tom čase ešte nebola polychrómovaná. Na murovanom chóre bol osadený organ so 7 mutáciami.43 V roku 1753 sa spomína ďalšie zariadenie a bohoslužobné nádoby farnosti: „Disponuje tiež krstiteľnicou a má jednu striebornú pixidu (nádobku) na uchovávanie posvätených olejov. Zástav na procesie v počte päť kusov a k tomu dve staré čiernej farby s erbami rodiny Andrássyovcov. V sakristii sa taktiež nachádzajú dve truhlice a dve skrine na uchovávanie liturgických vecí. (…) Tento kostol má dve pozlátené strieborné kalichy s paténami, jednu pozlátenú medenú monštranciu, v ktorej je lunula z dôkladne pozláteného striebra, jedno pozlátené medené cibórium, jeden medený pozlátený pacifikál ozdobený falošnými kameňmi, jednu medenú kadidelnicu (…), päť zvončekov a jednu medenú nádobu; päť álb s humerálmi, dve cingulá, deväť kazúl rôznych farieb s príslušenstvom; (…) jeden baldachýn (umbellam) z vyšívaného hodvábu, dve [kňazské] superpelície a štyri [superpelície] pre miništrantov; tridsaťtri šatiek (strophia) rôznych farieb, päť plachiet (mappas) na hlavný oltár a dve na menší oltár; jedno vélum na monštranciu vyšívané striebornou niťou; šesť antipendií na hlavný oltár a jedno na menší [oltár]; dva misály, dva rituály a jednu knihu evanjelií.44 Okrem toho sa spomínajú ďalšie knihy. Kostol mal v tom čase predstavanú drevenú vežu,45 ktorú až v roku 1787 nahradila kamenná. Nad jej vstupným portálom sa dodnes nachádza vročenie.
V roku 1782 kňaz Tomáš Telgarec (Thomas Telgaretz), ktorý pôsobil vo farnosti od roku 176946 slúžil omše v maďarskom, ako aj slovenskom jazyku47 – ako vyplýva z neskoršej kanonickej vizitácie z roku 1829, v Krásnohorskom Podhradí hovorili veriaci oboma jazykmi, v Pači po slovensky a v Krásnohorskej Dlhej Lúke, ako aj Joviciach po maďarsky.48 Celebrovanie omší počas všedných dní vynechal len občas, no počas nedieľ a sviatkov ich slúžil stále. V naliehavom prípade bol na hrade Krásna Hôrka prítomný zastupujúci kaplán. Záznam vizitátorov o ňom hovorí, že „odkedy sa stal kňazom, nikdy nemal oblečené nič iné než kňazské rúcho – talár“ a že sa „snaží dodržiavať tonzúru.“49 Vďaka jeho svedomitej službe nezomrelo za 13 rokov žiadne dieťa nepokrstené a žiaden dospelý veriaci bez náležitej prípravy na smrť a bez pokánia.50
S výnimkou niekoľkých opilcov navštevovali veriaci omše v hojnom počte. I keď nemali na pôsobenie kňaza žiadnu sťažnosť a prejavovali mu dostatočnú úctu, neboli dôslední (až na niekoľko výnimiek) s odvádzaním peňažných a naturálnych dávok.51 V Podhradí boli všetci obyvatelia katolíkmi. Ak sa prisťahovali nejakí protestanti, vďaka pôsobeniu kňaza Tomáša Telgarca prijali katolícku vieru.
Zbožné fundácie a stav cirkevných stavieb
Rodina Andrássyovcov zohrávala v živote Krásnohorského Podhradia dôležitú úlohu. Tak ako sa stal hrad Krásna Hôrka neoddeliteľnou súčasťou Podhradia (a naopak), rovnako tak sa stali Andrássyovci hlavnými aktérmi udalostí, ktoré prepojili ich históriu do synkretického, nie vždy ideálneho, no nedeliteľného celku. Platilo to aj pre oblasť cirkevného života s rôznymi prejavmi.
Peter III. Andrássy spísal 1. marca 1745 testament (len jeden deň pred svojou smrťou), v ktorom stanovil fundáciu pre krásnohorskopodhradského kňaza za slúženie omší pre spásu svojej duše i duší všetkých členov rodu Andrássy.53 Zomrel ako bezdetný a vykonávateľom testamentu, ako aj správcom fundácie sa stal František Andrássy – jeho bratanec, v tom čase najstarší mužský dedič rodového majetku, na ktorého prešli všetky dispozičné práva.54 František Andrássy založil počas života dve zbožné fundácie. Druhú z nich ustanovil dňa 19. júla 1758, rovnako pred svojou smrťou (začiatkom roka 1759). Zabezpečovala udržiavanie hradnej kaplnky, ktorú nechal v roku 1739 vybudovať na mieste staršieho sakrálneho objektu. Z fundácie bol vydržiavaný kňaz Pavol Palkovič (Paulus Paukovics) z Krásnohorského Podhradia. František Andrássy mu z pôvodnej fundácie hradnej kaplnky Petra III. Andrássyho (1745) odkázal tzv. Gyöngyösyho dom so všetkými príslušenstvami (polia, lúky) a výnosmi z nich plynúcimi a nariadil, aby: „(…) krásnohorskopodhradský farár odslúžil v kostole každý týždeň dve sväté omše, na ktoré určil 20 rýnskych zlatých (…).” František ako administrátor fundácie „postúpil (…) príslušný majetok spolu s desiatkom z polí patriacich k tomu domu (ktorý inak poberala fundácia hradnej kaplnky) tak, aby z tohto majetku každoročne poberal stanovených 20 rýnskych zlatých, (…) počas doby svojho pôsobenia v tejto farnosti.” Zároveň si však vyhradil právo vrátenia majetku hradnej fundácii „kedykoľvek by to vyžadovala naliehavá potreba”, no s prípadným vyplatením investovaných prostriedkov, ktoré vynaložil farár. K tomu by došlo v prípade, ak by k vráteniu došlo v krátkej dobe od zverenia majetku, kedy farár ešte nemohol užívať výnosy z predmetného majetku.
Obr. 6: František Andrássy SNM – Múzeum Betliar
V tom čase pôsobil na Krásnej Hôrke samostatný správca hradnej kaplnky a Františkovej fundácie Juraj Lubik (Georgius Lubik).58 Predmetná fundácia zabezpečovala aj vyplácanie kantora a dvoch trubačov. Počas predpísaných a určených sviatkov či procesiách mal na bubon hrať Andrej Doboš (András Dobos), ktorý bol spolu so svojou rodinou v službách Andrássyovcov od čias Štefana I. Andrássyho.59 František Andrássy dokonca nechal namaľovať jeho podobizeň – tympanistu na koni – na hrade Krásna Hôrka v roku 1747.
Obr. 7: Podpis s pečaťou Františka Andrássyho, 1734 Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Dôkazom zbožnosti a mecénstva Andrássyovcov sú dary, ktoré pochádzajú najmä od manželiek jednotlivých mužských predstaviteľov tohto rodu. Katarína Keresztesová, manželka Františka Andrássyho venovala kostolu Všetkých Svätých v Podhradí pluviál fialovej farby61 a tiež prikrývku na monštranciu vyšívanú striebornou niťou, ktorá bola pravdepodobne jej vlastnoručnou prácou. Barbora Orlayová, manželka gemerského župana Petra II. Andrássyho večné svetlo v podobe lampy viacej pred hlavným oltárom a zároveň založila základinu na jej udržiavanie (nákup oleja).63 Farnosť získala aj zbožnú fundáciu vo výške 500 zlatých od niekdajšieho veľkovaradínskeho kanonika, pochádzajúceho z Gemerskej stolice, Juraja Gyöngyössyho (Georgius Gyöngyössy) pod podmienkou slúženia 60 omší ročne za spásu jeho duše krásnohorskopodhradským kňazom. Je zaujímavé sledovať, i keď len pomerne malé, fundácie a príjmy farnosti v porovnaní s jej výdavkami. Z vizitačnej správy vyplýva, že o zhoršujúcej sa hospodárskej situácii svedčí fakt, že večné svetlo nesvietilo pre nedostatok peňazí nepretržite. Snažili sa ho však nechať horieť tak dlho, ako to len bolo možné.
Medzi rokom 1782 a 1829 pribudol jeden bočný oltár sv. Anny (v poradí tretí), obraz Ježiša Krista a Blahoslavenej Panny Márie, obraz sv. Jána Krstiteľa krstiaceho Krista. Okrem toho sa na chóre nachádzali erby Štefana III. Andrássyho a jeho manželky Márie Festetichovej,68 čo dokazuje neutíchajúci patronát rodu nad farnosťou. Okolo roku 1790 bola zbúraná kaplnka, ktorá sa nachádzala na vyvýšenom mieste v poli medzi Krásnohorským Podhradím a Krásnohorskou Dlhou Lúkou (lokalita Kaplna). Obraz Nanebovstúpenia Krista (alebo skôr oltárik) bol prenesený do podhradského kostola. V kostole sa nachádzalo viacero obrazov Blahoslavenej Panny Márie (jeden aj s erbom Andrássyovcov).
Podhradie bolo spustošené požiarmi v priebehu druhej polovice 18. a v prvých troch desaťročiach 19. storočia hneď niekoľkokrát. Zaujímavou zmienkou o farnosti v Krásnohorskom Podhradí je záznam z cestopisu Françoisa-Xaviera de Fellera (jezuitu pôvodom z Bruselu), ktorý pri ceste po Uhorsku navštívil Štefana III. Andrássyho. Dňa 25. januára 1768 odslúžil omšu namiesto podhradského farára, ktorý bol chorý. Ku kostolu dodal aj poznámku o organe, ktorý bol pred krátkym časom (pravdepodobne v roku 1767) poškodený požiarom.70 Ďalší požiar v roku 1797 postihol faru a okrem iného poškodil a zničil dokumenty.
Obr. 8: Krásnohorské Podhradie s cintorínom na 2. vojenskom mapovaní (1839)
Farská budova sa nachádzala v blízkosti Krásnohorského potoka. V roku 1813 bola zasiahnutá povodňou, no Andrássyovci ju nechali obnoviť a na vlastné náklady rozšíriť – k dvom pôvodným miestnostiam bola pristavaná izba pre kaplána, jedáleň (refektár), nová kuchyňa, komora a izba pre služobníctvo. Patrili k nej aj nové hospodárske budovy – stodola, maštale a neskôr pribudla aj drevená kolovňa (vozovňa) pre voz. Vtedajší farár dal na vlastné náklady postaviť ovčín z rôznych zvyškov dreva, ktoré vtedy zostali. K fare prislúchala záhrada obohnaná plotom, v ktorej sa nachádzal včelín. Na úpätí hradného kopca mal farár k dispozícii pivnicu, ktorá častokrát vykradnutá.
Dňa 8. mája 1826 zachvátil veľkú časť obce požiar, ktorý zničil strechu kostola a veže. Pri renovácii striech boli opravené aj múry kostola, ktoré boli nakoniec nanovo vybielené. Na vežu bol osadený železný pozlátený kríž, no na strechu kostola nebol inštalovaný, pretože mu chýbalo pozlátenie. Farnosť bola ešte aj v roku 1829 zadlžená kvôli obnove kostola po tomto ničivom požiari. Kvôli financovaniu opráv si matkocirkev požičala od fílie v Krásnohorskej Dlhej Lúke. K tomu stále nevyplatila všetkých remeselníkov, ktorí pracovali na obnove. Kvôli zhoršenej hospodárskej situácii sa dokonca večné svetlo (aj napriek fundácii Barbory Orlay) zapaľovalo len v nedeľu a počas sviatkov.
Starý cintorín sa nachádzal na južnej strane od kostola. Bol obohnaný múrom a v roku 1829 sa na ňom už nepochovávalo. Pochovávaní tam boli výlučne členovia rodiny Gothard (v západnej časti). V kostole sa nachádzala krypta, ktorá v zmysle nariadení Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady Regulatio Coemeteriorum et Cryptarum (1775)77 a Regulatio Cryptarum, Coemeteriorum et funebralium Ceremoniarum (1777)78 už svojmu účelu neslúžila – nespĺňala totiž podmienku prístupu z exteriéru kostola. V intenciách zmienených normatívov bol vybudovaný cintorín, na ktorom sa pochovávalo už v roku 1782.79 V roku 1826 bol zriadený opäť nový, za zastavanou časťou sídla na úpätí hradného kopca, pričom od domov ho oddeľovala iba cesta. Bol obohnaný priekopou (nie múrom) a požehnaný 29. júna 1826 (na sviatok apoštola Petra a Pavla). Na cintoríne sa nachádzal kamenný kríž s korpusom Ježiša Krista. Nepokrstene deti sa pochovávali v roku cintorína.
Záver
Predložený predbežný archívny a historický výskum doposiaľ málo reflektovanej a marginálnej, no integrálnej oblasti histórie významného sídla a centra hradného panstva – Krásnohorského Podhradia – priniesol prehľad zásadných faktov k téme jeho konfesionálneho vývoja. Ten bol v sledovanom období do určitej miery dynamický, a to vzhľadom na šíriacu sa reformáciu a následnú rekatolizáciu. Nesmieme opomenúť, že problematika v časovo ohraničenom rámci je len parciálnou časťou histórie samotného Krásnohorského Podhradia. Nachádzame tu úzke súvislosti a presah do oblasti kultúrnych a hospodárskych dejín či dejín každodennosti a celospoločenského života. Dôležitou súčasťou výskumu – nielen zdrojom informácií, ale aj objektom samotného skúmania – sú hmotné pamiatky. Pre dosiahnutie celkovej analýzy cirkevných dejín obce je nevyhnutný nadväzujúci výskum, ktorého cieľom bude zhodnotenie stredovekých a novovekých reálií. V danej fáze spracovania témy sme zhromaždili zásadné dokumenty cirkevnej proveniencie – evanjelickej a. v. a rímskokatolíckej. Ich analýzou a následnou syntézou bolo možné dospieť k ozrejmeniu konverzie Andrássyovcov a jej okolnostiam.
Konfesionalita jednotlivých členov bola v tomto období zásadným a podmieňujúcim faktorom cirkevného vývoja sídla a jeho obyvateľov. Bez svetského patronátu bolo udržanie fungovania evanjelického cirkevného zboru alebo rímskokatolíckej farnosti náročné. Vizitačné protokoly (kanonické vizitácie) z proveniencie oboch denominácií nám podávajú mnohokrát značne podrobný opis stavu, v akom sa farnosť alebo cirkevný zbor nachádzali. Na základe nich dokážeme do určitej miery rekonštruovať mobiliár kostola, zabezpečenie príjmov pre jeho udržiavanie a zachovanie bohoslužobného života. Sú bohatým zdrojom informácií o udalostiach, ktoré sa odohrávali v societe celého sídla, o živelných pohromách (požiare, povodne a pod.), o demografii, urbanizme či morálke.
Zoznam použitých zdrojov
Pramene
Archív Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Štítnik Protocollon Aneb knyha Cyrkewnj wktereyžto se wssecky pamety hodne wecy a čyni Cyrkwy teto Ewangelýckej Štýtnickey zapsane nachazegj, a do nasledugjcýho poradku ze stareho Protocollu, a ginjch Fragmentoch uwedene za Kostelnjctwy P. Kirinyi Daniela a P. Szilassy Gabora Roku 1743tiho, sine sign.
Archív Gemerského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Revúca
Protocolon Rimanovianum (prepis), sine sign.
Protocollon Schröterianum (prepis), sine sign.
Biskupstvo Rožňava, Archív Biskupského úradu
Infra scriptus I[nclytae] Co[mi]t[a]tus Gömöriensis Archi Diaconus [Visitatio Canonica], 1733
Libri Visitationum, I./5, Visitatio Canonica Ecclesiae K. H. Várallyensis 1782 Visitatio Canonica Ecclesiae Kraszna-Horka Varallyensis de anno 1829o Visitationes Ecclesiarum Paroch. Archi. Diaco. Göemeriensis, 1753
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond: Andrássy Krásna Hôrka šk. č. 164/1, fasc. 1. šk. č. 164/1, fasc. 4.B – e, VII., 47/19, č. 222
Literatúra
BARTOLOMAEIDES, Ladislaus. Inclyti Superioris Comitatus Gömöriensis. Notitia Historico-Geographico-Statistica. Leutschoviae: Typis Josephi Caroli Mayer, 1806 – 1808, 765 s.
BARTHOLOMEIDES, Ladislaus. Memorabilia provinciae Csetnek. Neosolii: Johannes Stephani Typographus, 1799, 336 s.
FELLER, François-Xavier de. Itinéraire, ou voyages de Mr. l’Abbé de Feller en diverses parties de l’Europe: en Hongrie, en Transylvanie, en Esclavonie, en Bohême, en Pologne, en Italie, en Suisse, en Allemagne, en France, en Holland, aux Pays-Bas, au Pays de Liege etc. Tome premier. A Paris: Chez les Libraires Associés, 1823, 507 s.
JANURA, Tomáš. Hrad Krásna Hôrka z pohľadu historického vývoja. In: DUCHOŇOVÁ, Diana – FUNDÁRKOVÁ, Anna (eds.). Hrady a hradné panstvá na Slovensku: Dejiny, majitelia, prostredie. Bratislava: Veda, Historický ústav SAV, 2016, s. 81 – 106. ISBN 978-80-224-1539-2.
KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech (zost.). Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Cambridge: Dobrá kniha, 1990, 526 s. ISBN 0-919865-56-9.
LINZBAUER, Franciscus Xaver. Codex Sanitario – Medicinalis Hungariae II. Budae: Typis Caesareo – Regiae Scientiarum Universitatis, 1852, [10], 822 s.
MIKULÍK, Jozef. Dejiny Gemerského ev. a. v. seniorátu 1520 – 1740. Dolné Srnie: Združenie evanjelikov augsburského vyznania Považského seniorátu, 2012, 111 s. ISBN 978-80-89486-06-9.
MOLNÁR, Matúš. Náboženské presvedčenie jednotlivých členov rodu Andrássy – odraz konfesionality vo fonde šľachtickej knižnice. In: DOMENOVÁ, Marcela (ed.). Liber – verbum – monumentumque III. (duchovná kultúra a konfesionalita v dejinách). Prešov: Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2020, s. 68 – 79. ISBN 978-80-89614-68-4.
MOLNÁR, Matúš. Providentia divina maneat sempiterna in arce Kraszna Horka: Hrad Krásna Hôrka ako centrum šľachtickej kultúry a duchovného života počas pôsobenia Františka Andrássyho. In: SARNECKÁ, Františka (zost.). Hrady a hradné panstvá, pohľad zvnútra. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni, 2025, s. 100 – ISBN 978-80-89860-31-9.
NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii: Typis Gustavi Buzárovits, MDCCCXCIV [= 1894], VII, 1064 s.
TAJTÁK, Ladislav (zost.). Dejiny Rožňavy 1. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, 508 s.
Zoznam obrazových príloh:
Obr. 1: Podpis Žofie Beczovej, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Obr. 2: Protocolon Rimanovianum – titulný list, Archív Gemerského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Revúca, Autor fotografie: M. Detko
Obr. 3: Nicolo Angielini: Krásna Hôrka, 1570, Zdroj: https://varlexikon.hu/krasznahorka
Obr. 4: Fragment kanonickej vizitácie farnosti z roku 1753, Biskupstvo Rožňava – Archív Biskupského úradu
Obr. 5: Žigmund Vajda: Procesia na hrad Krásna Hôrka, okolo 1890, Slovenské národné múzeum – Múzeum Betliar, Zdroj: https://slovakiana.sk/kulturne-objekty/cair-ko2523m?url=%7B%22page%22%3A%2212%22%2C%22search%22%3A%22snm% 20-
%20m%C3%BAzeum%20betliar%22%2C%22lm%22%3A%225%22%2C%22sort%22
%3A%22rank%22%2C%22sortDirection%22%3A%221%22%2C%22searchByKeywor ds%22%3A%22true%22%2C%22index%22%3A465%2C%22total%22%3A948%7D&f
Obr. 6: František Andrássy, Slovenské národné múzeum – Múzeum Betliar, Zdroj: https://www.sme.sk/historicka-revue/c/kniznica-rodu-andrassyovcov-patri-medzi-najvacsie-slachticke-kniznice-na-slovensku
Obr. 7: Podpis s pečaťou Františka Andrássyho, 1734, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Obr. 8: Krásnohorské Podhradie na 2. vojenskom mapovaní (1839) s cintorínom, Zdroj: https://www.staremapy.sk/?zoom=16&lat=48.656535631413014&lng=20.59792757034 302&map=VM2
Poklady zo starej povaly časť I.
V dnešných pohnutých časoch nedôvery sa mi podarilo dostať na jednu starú povalu, kde som našiel poklady z histórie našej obce, ktoré vám touto cestou veľmi rád sprostredkujem aspoň virtuálne.
Nechcem v žiadnom prípade politizovať a rozoberať správnosť alebo nesprávnosť politických rozhodnutí daného obdobia. Je to časť našich dejín a ja by som vám veľmi rád priniesol niečo zaujímavé, na čo som natrafil pri mojom pátraní v minulosti, ktoré je mi tak strašne blízke.
Začnime teda naše cestovanie v čase a prenesieme sa do obdobia štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Naše územie už patrí Maďarskému kráľovstvu po 1. Viedenskej arbitráži z roku 1938, kde fašistické Nemecko a Taliansko donútilo Československo vzdať sa svojho územia.
Píše sa rok 1941 a do našej obce na miestne notárstvo prichádza list, pravdepodobne aj s balíkom. Dokumenty prichádzajú z 19. pomocného veliteľstva Maďarskej kráľovskej armády v Miškolci. Predpokladám že prichádza aj balík, lebo v dokumente, ktorý som našiel sa nachádza menný zoznam pre odovzdanie Sedmohradskej pamätnej medaily. Ale poďme pekne poporiadku a dovoľte mi priblížiť udalosti, ktoré predbiehali pred doručením tohto dokumentu do našej obce.
26. júna 1940 dáva Sovietsky zväz 24 hodinové ultimátum Rumunskému kráľovstvu, v ktorom požaduje územie Severnej Bukoviny a Besarábie. Rumunská vláda ustupuje a odovzdáva dotknuté územia sovietskym vojskám dňa 28. júna 1940. Maďarské kráľovstvo sa cíti byť tiež pripravené, aby po Trianonskej dohode žiadala naspäť od Rumunského kráľovstva svoje stratené územia, alebo aspoň jej časť. Dňa 9. Júna 1940 Teleki Pál predseda vlády a Csáky István minister zahraničných vecí cestujú do Mníchova, aby o tejto otázke rokovali s Hitlerom, Ribentropom a Cianom (talianským ministrom zahraničných vecí). Po predostretí požiadaviek začínajú obojstranné rokovania. Po prerušení rokovaní sa Maďarská korunná rada s dovolením Miklósa Horthyho rozhodne podľa predbežných vojenských príprav, že Rumunsko napadne vojensky. Do plánovaného napadnutia dňa 28. augusta 1940 vstupuje Nemecko a Maďarská vláda ustupuje. Dňa 30. augusta 1940 sa rodí nové Viedenské rozhodnutie (tzv. 2.Viedenské rozhodnutie) Maďarské kráľovstvo získava naspäť svoje územia. Znovu obsadenie území Maďarskou armádou malo podľa dohody prebehnúť do 13. septembra 1940.
Na počesť znovu obsadenia územia, regent Horthy Miklós , dňa 1.októbra 1940 rozhoduje o vytvorení pamätnej medaily (tzv. Sedmohradskej pamätnej medaily, Erdélyi emlékérem). Stanovy medaily sa objavujú až o pol roka neskôr, tým pádom k slávnostným odovzdávaniam sa pristupuje až v roku 1941. A pravdepodobne po týchto udalostiach prichádza balík s dokumentom aj do našej obce na notárstvo, aby boli odovzdané osobám, ktoré mali nárok na jeho nosenie. Nárok na jeho nosenie bolo udelené tisíckam vojakov a žandárov zúčastňujúcich sa na vojenských operáciách pri obsadzovaní Sedmohradských území.
Pamätná medaila
Plechová matná kovovo šedá medaila má priemer 36 milimetrov. Na prednej strane je portrét Mátyása Hunyadiho , okolo ktorého je nápis „Na pamiatku oslobodenia Sedmohradska v roku 1940“. Na rube je v strede erb Transylvánie a v strede medaily je nápis „k 500. výročiu narodenia kráľa Mateja“ modrá stužka.
Dal sa nosiť na hrudi pripnutý cez horné vrecko saka alebo na stužke a predchádzali mu ďalšie ocenenia za vojenské zásluhy. Medailu bolo potrebné pripnúť tak, aby sa jej spodná časť dotýkala horného okraja obalu vrecka a jej stredová čiara sa zhodovala so stredovou čiarou obalu vrecka.
Ospravedlňujem sa za nezaujímavú časť historických faktov a dátumov. Väčšinu smrteľníkov tieto dátumy nezaujímajú, ale aby som trošku priblížil prečo vlastne tento dokument do našej obce dorazil bolo to nevyhnutné. Prečo je táto listina tak zaujímavá? Zaoberám sa skúmaním histórie hlavne druhej svetovej vojny. Môj dedo zažil hrôzy vojny na vlastnej koži a spomínam si, ako malé dieťa som ho stále spovedal, aby mi rozprával čo zažil na fronte. Pre malého chlapca je to stále zaujímavé, aj keď som si v tých časoch neuvedomoval hrôzy ktorými prešiel. Pre dieťa to boli hrdinské skutky z úst hrdinu v teple domova. Nedali sa prežiť skutočné činy, ktoré dedo opisoval a asi mi to celé tak celkom ani nepodal, ako to v skutočnosti bolo. Ale s odstupom času si to uvedomujem aká pohnutá doba to bola a pri skúmaní archívov a dokumentov mi chodí mráz po chrbte, keď zisťujem čím si naši hrdinovia museli prejsť. A je to úplne jedno či stáli na „dobrej“ alebo „zlej“ strane. Pre mňa bol dedo hrdinom tak či tak. Ale toto už je trošku úplne iný príbeh, ktorý vám rád priblížim nabudúce.
Na danom dokumente som našiel mená pre mňa veľmi vzácne a srdcu blízke. Dozvedel som sa nový poznatok, o ktorý by som bez môjho vytrvalého pátrania nevedel a možno keby som včas nezakročil, nikdy by som sa o ňom ani nedozvedel. Našiel som tam aj meno pradeda, ktorý sa zúčastnil ťaženia a tiež môjho drahého deda, po ktorého vojenskej minulosti tak intenzívne pátram. A ako čerešnička na torte celého príbehu vyčnieva originálna medaila spomínaná dokumentom, ktorú tak starostlivo uchovávam s ďalšími vecami po dedovej vojenskej minulosti.
Možno tu nájdete aj mená vám srdcu blízke, a tiež zažijete ten pocit, ktorý som zažil ja pri objavení „obyčajného papiera“. V kúsku minulosti, ktorý pre mňa znamená tak strašne veľa. K odovzdaniu pamätnej medaile dochádzalo väčšinou pri slávnostnom akte, ale čítal som aj o doručení poštou. Predpokladajme teda, že aj v našej obci to prebehlo slávnostným spôsobom. V tej dobe ešte neexistoval obecný rozhlas, ale veci sa na známosť dávali bubnovaním. Obecný hlásnik pravdepodobne bubnoval po celej dedine správu o slávnostnom odovzdávaní.
Ale toto už je len hra fantázie a nechám to na vás ako si to každý predstaví. V dokumente nájdeme aj vlastnoručné podpisy osôb, ktoré si medaile prevzali. Dúfam, že týmto neporušujem žiadny zákon o GDPR, keďže väčšina osôb svoj boj bojuje už na druhom svete.
Považoval som za nevyhnutné podeliť sa týmito mojimi zisteniami aj s vami. Ďakujem, že ste sa dočítali až sem a rád by som vám v budúcnosti priniesol ďalšie poznatky z môjho výskumu starých povál a historických skutočností mojim laickým a neodborný okom amatérskeho historika.
S úctou Róbert Horváth