V dnešných pohnutých časoch nedôvery sa mi podarilo dostať na jednu starú povalu, kde som našiel poklady z histórie našej obce, ktoré vám touto cestou veľmi rád sprostredkujem aspoň virtuálne.
Nechcem v žiadnom prípade politizovať a rozoberať správnosť alebo nesprávnosť politických rozhodnutí daného obdobia. Je to časť našich dejín a ja by som vám veľmi rád priniesol niečo zaujímavé, na čo som natrafil pri mojom pátraní v minulosti, ktoré je mi tak strašne blízke.
Začnime teda naše cestovanie v čase a prenesieme sa do obdobia štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Naše územie už patrí Maďarskému kráľovstvu po 1. Viedenskej arbitráži z roku 1938, kde fašistické Nemecko a Taliansko donútilo Československo vzdať sa svojho územia.
Píše sa rok 1941 a do našej obce na miestne notárstvo prichádza list, pravdepodobne aj s balíkom. Dokumenty prichádzajú z 19. pomocného veliteľstva Maďarskej kráľovskej armády v Miškolci. Predpokladám že prichádza aj balík, lebo v dokumente, ktorý som našiel sa nachádza menný zoznam pre odovzdanie Sedmohradskej pamätnej medaily. Ale poďme pekne poporiadku a dovoľte mi priblížiť udalosti, ktoré predbiehali pred doručením tohto dokumentu do našej obce.
26. júna 1940 dáva Sovietsky zväz 24 hodinové ultimátum Rumunskému kráľovstvu, v ktorom požaduje územie Severnej Bukoviny a Besarábie. Rumunská vláda ustupuje a odovzdáva dotknuté územia sovietskym vojskám dňa 28. júna 1940. Maďarské kráľovstvo sa cíti byť tiež pripravené, aby po Trianonskej dohode žiadala naspäť od Rumunského kráľovstva svoje stratené územia, alebo aspoň jej časť. Dňa 9. Júna 1940 Teleki Pál predseda vlády a Csáky István minister zahraničných vecí cestujú do Mníchova, aby o tejto otázke rokovali s Hitlerom, Ribentropom a Cianom (talianským ministrom zahraničných vecí). Po predostretí požiadaviek začínajú obojstranné rokovania. Po prerušení rokovaní sa Maďarská korunná rada s dovolením Miklósa Horthyho rozhodne podľa predbežných vojenských príprav, že Rumunsko napadne vojensky. Do plánovaného napadnutia dňa 28. augusta 1940 vstupuje Nemecko a Maďarská vláda ustupuje. Dňa 30. augusta 1940 sa rodí nové Viedenské rozhodnutie (tzv. 2.Viedenské rozhodnutie) Maďarské kráľovstvo získava naspäť svoje územia. Znovu obsadenie území Maďarskou armádou malo podľa dohody prebehnúť do 13. septembra 1940.
Na počesť znovu obsadenia územia, regent Horthy Miklós , dňa 1.októbra 1940 rozhoduje o vytvorení pamätnej medaily (tzv. Sedmohradskej pamätnej medaily, Erdélyi emlékérem). Stanovy medaily sa objavujú až o pol roka neskôr, tým pádom k slávnostným odovzdávaniam sa pristupuje až v roku 1941. A pravdepodobne po týchto udalostiach prichádza balík s dokumentom aj do našej obce na notárstvo, aby boli odovzdané osobám, ktoré mali nárok na jeho nosenie. Nárok na jeho nosenie bolo udelené tisíckam vojakov a žandárov zúčastňujúcich sa na vojenských operáciách pri obsadzovaní Sedmohradských území.
Pamätná medaila
Plechová matná kovovo šedá medaila má priemer 36 milimetrov. Na prednej strane je portrét Mátyása Hunyadiho , okolo ktorého je nápis „Na pamiatku oslobodenia Sedmohradska v roku 1940“. Na rube je v strede erb Transylvánie a v strede medaily je nápis „k 500. výročiu narodenia kráľa Mateja“ modrá stužka.
Dal sa nosiť na hrudi pripnutý cez horné vrecko saka alebo na stužke a predchádzali mu ďalšie ocenenia za vojenské zásluhy. Medailu bolo potrebné pripnúť tak, aby sa jej spodná časť dotýkala horného okraja obalu vrecka a jej stredová čiara sa zhodovala so stredovou čiarou obalu vrecka.
Ospravedlňujem sa za nezaujímavú časť historických faktov a dátumov. Väčšinu smrteľníkov tieto dátumy nezaujímajú, ale aby som trošku priblížil prečo vlastne tento dokument do našej obce dorazil bolo to nevyhnutné. Prečo je táto listina tak zaujímavá? Zaoberám sa skúmaním histórie hlavne druhej svetovej vojny. Môj dedo zažil hrôzy vojny na vlastnej koži a spomínam si, ako malé dieťa som ho stále spovedal, aby mi rozprával čo zažil na fronte. Pre malého chlapca je to stále zaujímavé, aj keď som si v tých časoch neuvedomoval hrôzy ktorými prešiel. Pre dieťa to boli hrdinské skutky z úst hrdinu v teple domova. Nedali sa prežiť skutočné činy, ktoré dedo opisoval a asi mi to celé tak celkom ani nepodal, ako to v skutočnosti bolo. Ale s odstupom času si to uvedomujem aká pohnutá doba to bola a pri skúmaní archívov a dokumentov mi chodí mráz po chrbte, keď zisťujem čím si naši hrdinovia museli prejsť. A je to úplne jedno či stáli na „dobrej“ alebo „zlej“ strane. Pre mňa bol dedo hrdinom tak či tak. Ale toto už je trošku úplne iný príbeh, ktorý vám rád priblížim nabudúce.
Na danom dokumente som našiel mená pre mňa veľmi vzácne a srdcu blízke. Dozvedel som sa nový poznatok, o ktorý by som bez môjho vytrvalého pátrania nevedel a možno keby som včas nezakročil, nikdy by som sa o ňom ani nedozvedel. Našiel som tam aj meno pradeda, ktorý sa zúčastnil ťaženia a tiež môjho drahého deda, po ktorého vojenskej minulosti tak intenzívne pátram. A ako čerešnička na torte celého príbehu vyčnieva originálna medaila spomínaná dokumentom, ktorú tak starostlivo uchovávam s ďalšími vecami po dedovej vojenskej minulosti.
Možno tu nájdete aj mená vám srdcu blízke, a tiež zažijete ten pocit, ktorý som zažil ja pri objavení „obyčajného papiera“. V kúsku minulosti, ktorý pre mňa znamená tak strašne veľa. K odovzdaniu pamätnej medaile dochádzalo väčšinou pri slávnostnom akte, ale čítal som aj o doručení poštou. Predpokladajme teda, že aj v našej obci to prebehlo slávnostným spôsobom. V tej dobe ešte neexistoval obecný rozhlas, ale veci sa na známosť dávali bubnovaním. Obecný hlásnik pravdepodobne bubnoval po celej dedine správu o slávnostnom odovzdávaní.
Ale toto už je len hra fantázie a nechám to na vás ako si to každý predstaví. V dokumente nájdeme aj vlastnoručné podpisy osôb, ktoré si medaile prevzali. Dúfam, že týmto neporušujem žiadny zákon o GDPR, keďže väčšina osôb svoj boj bojuje už na druhom svete.
Považoval som za nevyhnutné podeliť sa týmito mojimi zisteniami aj s vami. Ďakujem, že ste sa dočítali až sem a rád by som vám v budúcnosti priniesol ďalšie poznatky z môjho výskumu starých povál a historických skutočností mojim laickým a neodborný okom amatérskeho historika.
S úctou Róbert Horváth